1. Cesta do Murcie
1. Cesta do Murcie
Začala veľmi skoro ráno a skončila dosť neskoro.
Ranný budíček po noci nie veľmi kvalitného spánku bol nasledovaný poslednými úpravami obsahu kufrov, baleniu jedla, lúčeniu sa s rodičmi a hlbokého predýchavania. Nebudem predsa plakať celú cestu na stanicu (hovorí si moja hlava, moje slzné žlazy na to majú evidentne svoj vlastný názor).
Okrem toho, môj mozog mi pomáha vysporiadať sa s touto situáciou veľmi racionálne – hovorí mi: pozri, po tejto ceste nepôjdeš najbližšie tri mesiace, neuvidíš tento chodník po ktorom aj tak nikdy nechodíš, neprejdeš sa po tejto dedinke. Okej, to som ešte predýchala. Veď sa vrátim.
Potom som však premiestnila svoj pohľad na šoféra vedľa seba a mozog mi hovorí: kto vie kedy s ním nabudúce budeš sedieť v aute, nebudeš sa hrať s jeho vlasmi a ani ho neuvidíš a nebudeš môcť poriadne objať... a tak ďalej. Jednoducho, všetky tieto veci, ktoré som už dávno vedela pred tým ako som sa vydala na túto cestu, ale len pre istotu, keby som si nebola úplne istá svojim rozhodnutím, mozog mi to pripomenul presne teraz, keď som sa chcela tváriť ako dospelý a vyspelý človek. No čo. Aj dospelí ľudia majú city, no nie?
Po lúčení s mojou milovanou polovičkou (ktoré už nebudem opisovať bližšie lebo zase sa rozplačem a nebudem vedieť dopísať tento článok) som teda nasadla do mikrobusu a vydala sa na cestu.
Po pár (štyroch a pol) hodinách a jednej zastávke v Poprade (kde som zistila že ak chcem ísť na vecko, potrebujem presne päťdesiat centovú mincu, a jediný človek ktorý vám ju (v prípade, že ju v peňaženke nemáte) môže poskytnúť je len pán v novinovom stánku, ktorý vám dá jasne najavo že to nerobí rád, lebo nemá z čoho vydávať) som dorazila do Krakowa.
Tak som teda vošla do budovy letiska a s dvoma veľkými ružovými kuframi zaujala strategickú polohu pred veckami. Po chvíľke sa ukázalo, že to bola naozaj dobrá poloha, pretože zrazu sa predomnou zjavila druhá odvážna osôbka, ktorá sa so mnou odhodlala na túto cestu. Stále som sa cítila ako stratená ovečka vo veľkom svete, ale už trošku menej.
Prebehlo posledné lúčenie a po dlhej pásovej kontrole (kde sme museli vybrať všetku elektroniku, vybrať ju z obalov, a ešte rozložiť do viacerých krabičiek, lebo jej bolo veľa) a opätovnom naskladaní všetkého naspäť na svoje miesto, sme obehli všetkých čakajúcich (a cítili sa ako hviezdy) vďaka Priority letenke. V lietadle som zistila, že na môj príručný kufor je už miesto iba na opačnom konci lietadla (toľko k Priority), ale stále pozitívne naladené sme sa usadili na svoje miesta a odleteli.
Po pár turbulenciách (a myšlienkach že cestujem druhý krát lietadlom za posledných pätnásť rokov a práve toto s nami spadne) sme pristáli v Alicante. A mohli sme dve hodiny čakať na autobus do Murcie. Kúpili sme si sladkú kávu so sladkou šľahačkou so sladkým sirupom a rozprávali sa.
Po dvoch hodinkách sme sa vybrali hľadať tú správnu zastávku. Vyzeralo to tak, že sme ju našli, tak som sa prepla do režimu španielčina a opýtala som sa pani čo vyzerala že predáva lístky. Trafili sme. S jemným polhodinovým meškaním prichádza veľký klimatizovaný autobus, ktorý mal na každom sedadle tablety s hrami, filmami a seriálmi. Odpúšťame meškanie.
Po hodinke konečne prichádzame do Murcie. Po prejdení stanice krížom krážom sa otáčame správnym smerom a nachádzame taxíky. Cesta zo stanice do nášho nového príbytku (2km) nás vychádza na 10€ (smutne sme zaplakali za trojeurovým taxíkom).
Pán, čo nás prišiel ubytovať trošku mešká, ale prekvapivo, naozaj prichádza do piatich minút tak, ako povedal.
Podpisujeme zmluvy, varíme si sáčkovú polievku, voláme domov, že už sme v našich budúcich izbičkách a ideme po 15 hodinách cestovania spať.
Zároveň sa zhodujeme, že z Krakowa už nepôjdeme.
Radka