10. Sola
10. Sola
V živote sa občas stanú neočakávané veci, ktoré vás takpovediac rovno hodia do rieky a donútia vás naučiť sa plávať.
V živote mojej spoluerazmáčky sa udiali okolnosti, ktoré spôsobili, že musela svoj Erasmus predčasne ukončiť a tak ma tu nechala samučičkú samú (s mexickou spolubývajúcou).
Ja som sa k tomu postavila ako dospelý človek a s pokojom v duši som ju vyprevadila na cestu späť do našej domoviny.
Nie, neverte mi ani slovo, plakala som tak, až som mala na druhý deň svalovku na bruchu. Nie preto, že by som o sebe pochybovala, že by som to sama nezvládla, ale predsa len, keď ste raz mentálne pripravení na to, že na tento pobyt v cudzej krajine budete dve a zrazu na to ostanete sami, jemne to zamáva vaším presvedčením o svojej schopnosti sa o seba postarať.
Na druhej strane, keď sa pozrieme na pozitíva ostalo mi tu po nej kopec jedla, ktorý zabezpečil že som nemusela navštíviť obchod dva týždne (iba na pravidelné doplnenie zásob syra) a zásoby sladkostí mi ešte vydržia na dlhé obdobie.
A ako mi bolo povedané, osud to evidentne zariadil tak, aby som tu bola. Totižto keď sa naša skupinka začala redukovať vyhlásila som, že keby som na to ostala sama, tak by som do toho nešla. A aj tak tu som. Ale aspoň tie kritické prvé dni sme absolvovali spolu, takže už sa aspoň ako tak orientujem.
Po takom týždni, keď som vyplakávala v obývačke, v izbe, kamarátkam cez Skype a Messenger sa mi konečne podarilo sa spamätať a ukľudniť sa. Vďačím tomu svojim úžasným kamarátom a rodine, ktorá ma napriek mojím vyplakávacím telefonátom ubezpečovala, že to bude dobré a že to zvládnem. Trošku k tomu pomohol aj fakt, že z hladiny stresu čo som zažila za posledné dva mesiace s balením, hľadaním ubytka, cestovaním a vybavovaním mi začali padať vlasy v počte, že keby som sa nedala dokopy už by som asi mala plešinku. A taktiež to, že tu mám ďalšiu erasmáčku z veteriny, ktorá síce býva na druhom konci mesta, ale stále ma vytiahne či už na kávu alebo na nákup do Ikei po ,,pár vecí“ (a nakoniec skončíme so skladacím vešiakom, vankúšmi, pohármi, stolíkom...) alebo len tak na prechádzku po meste. A samozrejme, môžeme spolu poklebetiť po slovensky.
A teraz na ešte pozitívnejšiu nôtu – podarilo sa mi dopísať si predmet, ktorý mi pred začiatkom Erasmu vyškrtli, pretože mali dojem, že to nebudem stíhať. Ukázalo sa, že ho stíhať budem, tak sa začal dva a pol týždňový proces zapísania predmetu. Možno budete prekvapení, ale problém nebol na Slovensku, problém bol ten, že španielska koordinátorka moje emaily jednoducho odignorovala (nemala na ne čas), ale jedného dňa som ju uvidela na chodbe, rozbehla sa za ňou a za pol hodinku som mala predmet vybavený aj zapísaný. Všetko sa dá, keď sa chce (a s troškou štastia).
Zajtra ma čaká prvý zápočet z mikrobiológie (aj keď tento zápočet je trošku odlišný od tých našich – píše sa z tém preberaných na prednáškach a v prípade, že sa mi podarí ho spraviť, tak na tieto témy sa ma následne už nebudú pýtať na skúške – takže veľmi silno dúfam, že ho spravím).
Držte mi palce, priatelia!
Vaša Radka