12. Radka ide domov
12. Radka ide domooov
Po mesiaci a pol môjho Erasmu v Španielsku prichádzajú dušičky a s nimi prichádzam domov aj ja.
Moje perfektne naplánované plány sa samozrejme blížiacim sa dátumom menia viac a viac no viem že nakoniec to určite dopadne dobre (ej kej ej na konci tejto hororóznej cesty uvidím svoju krásnu veľkú nevŕzgajúcu posteľ).
Plán je taký, že si zavolám taxík, ktorý ma odnesie na stanicu (pretože beriem so sebou veci exspoluerazmáčky, ktorá sa vrátila domov), zo stanice ma autobus odnesie priamo na letisko do Alicante, doletím do Budapešti kam po mňa a po veci príde ex spoluerazmáčka a potom vlakom do Košíc. Odhadovaný čas cesty: 13-17 hodín.
Pred odchodom som ešte skočila s dievčatami na kávu, pretože sme mali v Murcii špeciálnu návštevu - spoluerazmáčku z Cordoby a to bolo presne to, čo som potrebovala na dobré naladenie pred cestou.
Spolubývajúca z Dominikánskej republiky si ma ešte pridáva na Wassap (Španieli a angličtina jednoducho nejde dokopy) a uisťuje sa nech jej napíšem keď dôjdem domov. Ideme na to.
Taxík v Murcii sme využili len raz, keď sme prišli prvý krát a potrebovali sa so všetkými vecami dostať do bytu. Bola to práve suma, ktorú nám naúčtovali za 2km cestu, ktorá ma inšpirovala hľadať nejakú inú cestu. A aj to, že nikdy neviete koľko zaplatíte, pretože už len tým že si sadnete do taxíku sú vám zaúčtované 3€, a potom platíte za kilometre aj za čas (čo sa v týchto zápchach veľmi rýchlo vyšplhá). Zistila som, že v Murcii funguje aplikácia Cabify. Tak poďme na to. Radka IT talent sťahuje aplikáciu a dávam si skúšobne vyrátať cenu trasy z bytu na stanicu. 6€. To neznie tak zle.
Keď som si nabalila desiatu, olovrant aj skoré raňajky, popratala, pozametala, vyprala a ešte raz sa osprchovala (keď čakáte na odchod domov ten čas sa zázračne pomaly vlečie) objednala som si taxík cez aplikáciu. Chvíľku to trvalo kým si ma adoptoval nejaký šofér, ale po pár minútach už bol na ceste. Aplikácia mi ukázala fotku šoféra, a napísala typ, farbu aj ŠPZ auta ktoré po mňa príde (safety the first). Tak som pomaličky zniesla dole kufre a čakám. Po chvíľke prichádza biely Mercedes, vyleštený, nablískaný (áno, mal aj v predu tu odstavajúcu značku), trieda S, automat, limousine (aby ste si to vedeli presne predstaviť - vygoogliť).
Keď šofér videl objem batožiny s ktorým som sa blížila k autu vyskočil mi pomôcť - šofér okolo tridsiatky, učesaný, upravený v obleku. Me gusta. Sadám do auta a užívam si pohodlný kožený interiér. Tak vám poviem, neľutujem z tých 6€ ani cent (aj keď som ho vlastne neplatila ja ale tá moja spoluerazmáčka). Cítila som sa ako hviezda.
Po pätnástich minútach prichádzame na stanicu, a šofér mi po vyložení kufrov praje peknú cestu. Ja mu dávam za to päť hviezdičiek.
Na stanici rozmýšľam ako zistím na aké nástupisko mám ísť. Na tabuli autobusy do Alicante chýbajú. Tak sa vydávam za jediným autobusom danej spoločnosti čo sa nachádza na stanici. Keď všetci nakladajú kufre nedá mi a opýtam sa, či je to ten správny. A zisťujem že nie. Ale šofér mi povedal že môj autobus príde o chvíľu a hneď na vedľajšie nástupisko. Pre istotu si to ešte overujem u spoluerazmáčok z kadiaľ išli a čakám. Nakoniec autobus naozaj prichádza a ja nakladám kufre (teraz už do správneho autobusu).
V Alicante na letisku sa samozrejme postavím do zlého radu na check in (veď na čo využiť priority line keď už ho mám zaplatený?). A čuduj sa svete, vedľa seba počujem slovenčinu. Ale akonáhle počujem zopár nelichotivých pejoratív v jednej vete hovorím si, že sa radšej nepriznám, veď podľa výzoru by nikto nepovedal že som slovenka. Vyberám si letenku, občiansky a pán čo je pol metra odo mňa na plné hrdlo- to je slovenka! Videl som občianku!
Bola som prichytená. Tak som sa teda priznala. Vymenili sme si pár zdvorilostných fráz a išli sme kade ľahšie. Keď už bol rad skoro na mňa, milý maďar sa mi snažil vysvetliť že môžem si zacheckinovat batožinu aj vedľa (lebo keď budete rozprávať pomaly po maďarsky, tak vás všetci pochopia (ale pochopila som - neviem či aj on mňa, lebo ja som automaticky začala po španielsky)). Aj keď som si tým nebola istá išla som sa opýtať. A mala som pravdu, tento check in bol do Bulharska. Tak sa Maďar ospravedlnil a ja som sa prešmykla do priority line kam som patrila.
Keďže som netušila kam mám ísť nahodila som ovečka mód a išla tam kde všetci. Kontrolou som prešla bez najmenšieho problému, dokonca som zabudla vyložiť aj nejakú elektroniku z ruksaku a nikto mi nič nepovedal. Potom som našla najlacnejšiu vodu za 1,8€ a išla čakať na svoj odlet.
Po hodinke a pol čakania sa na tabuli objavil môj gate a tak som sa pozbierala a vydala sa ho hľadať. Našťastie som si náhodou sadla hneď veďla, takže som ho našla bez problémov. Tentokrát som sa už postavila do dobrej rady a po chvíľke čakania sme sa začali presúvať k lietadlu. Na tri krát. Čakali sme po kontrole leteniek, čakali sme v tuneli, čakali sme pred lietadlom.
Ale nakoniec som do toho lietadla došla a pohodlne sa usadila. Aj napriek tomu, že som nemala kúpené konkrétne sedadlo ušlo sa mi v uličke s čím som bola celkom spokojná. Počkala som, kým sa nalodil zvyšok posádky a predstavte si, ujo Slovák sedel v rovnakej rade ako ja, ale on pri okne a ja v uličke. Potom sme sa stretli ešte po pristátí lietadla v autobuse, ktorý nás niesol do príletovej haly, dokonca mi aj pomohol zložiť ten obrovský ťažký kufor z pásu. Nakoniec sa ukázalo, že bol vlastne milý. Popriali sme si všetko dobré a naše cesty sa rozišli.
Na letisku si ma už vyzdvihla ex spoluerazmáčka s all inclusive – čajíkom, bagetkou (predstavte si, že si dala ešte tú námahu zohnať mi bezlepkové pečivo!) a inými peknými prekvapeniami. Vlak, ktorý odchádzal o štvrtej ráno sme síce nestihli, no čakala ma pripravená posteľ a ja som ju s radosťou privítala. Po výborných raňajkách ma s nabalenou desiatou a čokoládou hodila na stanicu a mňa čakala posledná časť tejto úmornej cesty – dvojhodinová cesta vlakom do rodných Košíc.
No dočkala som sa. Od kedy som zahliadla v diaľke USSteel som nedočkavo pobehovala po kupé, upravovala si vlasy, balila veci (áno, bola som v ňom sama). Na stanici ma už čakala moja drahá polovička (ktorá na moje prekvapenie prišila na čas) a po sedemnástich hodinách som konečne došla domov. Zvládla som to. Moja prvá veľká cesta po svete, ktorú som absolvovala sama.
Radka