13. Cartagena
13. Cartagena
Ako iste tušíte, zvládla som aj cestu naspäť. To, akú drámu som robila už dva dni pred odchodom keď mi došlo, že opäť neuvidím svoju polovičku mesiac a pol a to, ako som sa dokázala stratiť aj s GPS v mobile a následne sedela na zastávke a plakala, lebo som nevedela čo iné robiť preskočíme a prejdeme na príjemnejšie časti.
Prvý víkend po svojom návrate som sa vybrala so spolubývajúcimi na výlet do Cartageny. Cartagena je od Murcie vzdialená asi trištvrte hodinky autobusom. Nachádza sa na strategickej polohe, vďaka čomu vďačí za rozvoj a zachované pamiatky. Od nepamäti (minimálne tej mojej, pretože dejepis a roky mi nikdy nešli do hlavy) bola prístavným mestom využívaným pre námornú dopravu a medzinárodný obchod. Takže naša prvá zastávka – prístav. Nenápadne sme sa infiltrovali medzi lode a robíme si umelecké fotky na mólach. Keby nás niekto videl buď by nás vyhodil (alebo by sa najprv dosmial, až potom vyhodil).
Následne pokračujeme ďalej, výťahom sa nechávame vyviezť na výhľad na mesto a navštevujeme zvyšky hradu. Opäť raz robíme sériu selfíčok (tentokrát máme samovražedné sklony, no čo by sme neurobili pre dobrú fotku – prikladám dôkaz). Dozvedáme sa čo to aj o histórií Cartageny a pokračujeme ďalej.
(Táto fotka by sa ideálne hodila ako reklama na moje botasky, zámer fotografky ostáva naďalej tajomstvom, no v konečnom dôsledku je na nej niečo umelecké).
Staviame sa ešte poobdivovať rímske divadlo. Obišli sme ho dookola dvakrát no vstup sme nenašli ani raz. Nakoniec sa dozvedáme že sa platí vstupné a zhodnocujeme, že nám stačí sa pozerať zhora.
Ideme cez mesto a zdržíme sa na hlavnej ulici. Doteraz neviem akú fiestu mali, ale bolo to veľmi sympatické – stánky s jedlom, s ľudovými (aj menej) umelcami, ktorí predávali svoje výrobky aj program pre deti. Medzitým ako si dievčatá nahrávali kúzelníka, ja som sa vybrala preskúmať ďalšie stánky. Dal sa so mnou do reči obchodník, ktorý predával voňavé hmoty – niečo ako organické osviežovače vzduchu. Po jeho zistení, že viem po španielsky mi dáva mangovú vzorku za pekný úsmev a ja sa z toho úprimne teším (je pekné občas niečo dostať, len tak, lebo ste jednoducho pekní).
Kráčame ďalej a ja si uvedomujem že sa nevedomky usmievam. Jednoducho slnko, usmievaví ľudia a taká nejaká veselá nálada v uličkách sa na vás skôr či neskôr nalepí a vy si uvedomíte, že sa do toho Španielska nevedomky zamilovávate. Niet sa čomu čudovať.
Niekde medzi tým všetkým sa staviame v obchodíkoch a nakupujeme. Spolubývajúca z Dominikánskej republiky si zobrala botasky ktoré ju otlačili, tak si kúpila papučky a zvyšok výletu absolvovala v nich. Ešteže je celá Catagena vydláždená hladkými dlaždicami.
Po chvíľke nás napáda hlad a tak sa vydávame do lacného baru na nejaké tapas. Lacného rozumej 1,90 copa + tapa – pohár piva a tapa podľa výberu. Ja si vyberám Patatas bravas (pečené zemiačky s omáčkou) a queso frito (vyprážaný syr so sladkou omáčkou). Objednať si bolo trošku náročnejšie, vzhľadom k cenám bolo non stop plno ľudí pri bare, ale nakoniec som sa prekričala a dostala svoju objednávku. Ďalší level bol vybojovať si stoličku, ale aj to sa mi nakoniec podarilo, takže som si svoje tapas užila relatívne v pokoji (veľmi relatívne).
Po jedle sme sa vydali len tak bezcieľne kam nás nohy zavedú. Zaviedli nás k moru. Sadli sme si. More, slnko, romantika. Akurát že sa rozfúkalo tak, že som navrhla aby sme sa presunuli niekam do tepla. Tak sme došli do kaviarničky ktorá sa volala Cínový vojačik (Soldadito de plomo). Dali sme si tam café con leche, capuccino y café con no se qué (chi chi). Trošku sme pokecali (hlavne Fernanda, pretože ťažko sa pri nej dostať k slovu, ale aspoň som nemusela trápiť mozog a snažiť sa komunikovať). A pomaly sme sa dali na cestu naspäť.
V autobuse už plánujeme ďalšiu cestu. A vlastne aj to je malý zázrak, že sme vôbec našli správny autobus, pretože v Cartagene na stanici to vyzerá ako v opustenom hrade. Mnoho chodieb, nikde nikto. Automat na lístky prelepený papierom s nápisom : kúpa lístka do Murcie nie je možná. Ale zvládli sme to.
Radka