2. Deň prvý
2. Deň prvý
Ráno sa budíme do nového dňa a máme pred sebou veľké plány.
Najskôr máme skočiť do firmy, ktorá nám vybavila ubytko a pokúsiť sa vybaviť výmenu jednej izby, ktorá má, ako sme so smútkom v duši zistili, výhľad do priestoru kde sa stretávajú tri strany bloku a všetky okná z kúpeľni a kuchýň. Vidíme to ružovo, naša tretia spolubývajúca sa ešte nikde neobjavila a tak presúvame pár vecí hore dole (a porušujeme prvé pravidlá zmluvy).
Dojedáme posledné zvyšky jedla, čo ostali z cesty, vyberáme prvé španielske outfity a ideme na to.
Vkladáme kľúč do zámku (ktorý je mimochodom hore hlavou) a točíme. Točíme doprava. Točíme doľava. Točíme desať krát do jednej, desať krát do druhej strany. Nič. Kľúč v zámku prešmykuje a jazýček sa nehýbe.
Tak píšem ujovi z firmy, aký máme problém, tvrdí, že za desať minút je u nás.
Opäť raz nesklal a prichádza. Zvoní a klope a ja mu cez zatvorené dvere vysvetľujem, že nevieme otvoriť.
On vkladá svoj kľúč do dverí a bez problémov odomyká.
Pýta sa v čom je problém a ja sa mu s terminológiou ,,dala som kľúč do zámku, robila toto aj toto a dvere sa nechceli otvoriť" snažím vysvetliť čo sa stalo. Ujo sa smeje a vysvetľuje mi, že na to, aby som mohla dvere otvoriť, musím ich najprv odomknúť. Pozerám na neho a cítim sa ako dilino.
Keď už prišiel, ideme s ním rovno do jeho firmy skúsiť vybaviť zmenu izby. Dozvedáme sa, že už je obsadená, a dnes sa k nám má nasťahovať mexičanka, ale vraj ak jej to nebude vadiť, tak si kľudne môžu vymeniť izby.
Mexičanka prichádza do bytu, obzerá si izbu, všimla si lukratívny výhľad a našu ponuku odmieta. Dokonca aj ujo odmieta ponuku vyššej sumy za izbu.
Tak teda nič, vydávame sa aspoň nakupovať.
Ako prvý obchod volíme Lidl, ktorý je 20 minút pešo od nás (namiesto Mercadony, ktorá je od nás tak dvesto metrov), pretože... Prečo nevláčiť nákupy 20 minút keď môžeme len päť.
V Lidli kupujeme všetko, čo vidíme - jedlo, kozmetiku, pracie prostriedky... Po dlhom nákupe si dávame v parku pred lidlom pauzu a s piatimi plnými taškami si vychutnávame na lavičke sushi na štýl bezdomovcov.
Potom sa zorientujeme v navigácii a ideme na autobus, ktorého cesta do nášho bytu trvá takmer tak dlho ako trvala keď sme išli pešo.
Zložíme sa, presúvame veci, čo sme pred tým presúvali naspäť a dávame si pauzu zo života na gauči.
Tá však prejde veľmi rýchlo a my ideme ďalej. Sadáme na autobus a ideme do veľkého nákupného centra, ktoré sa nachádza na okraji mesta. Tam prvý krát objavujem čaro obchodu Primark a sama ani neviem ako a už mám plnú náruč vecí, ktoré nutne potrebujem k životu. Po dlhej návšteve a prehrabovaní sa v kôpkach oblečenia ideme ďalej. Do Ikei. Tam naše prvé kroky smerujú k jedlu, musíme sa posilniť po tak vyčerpávajúcom dni.
Po prejdení celej Ikei a zaplatení sa opäť cítime ako ráno v Lidli. Milión tašiek, milión veci.
Keď skončí úmorná cesta v električke, (kde sme nemali žiadne miesto kam by sme si mohli sadnúť) sa konečne dostávame domov a ja si myslím, že mi asi odpadnú nohy.
Padám na gauč a od únavy mám vidiny.
Moment, to nie sú vidiny. Naozaj, po tom namáhavom dni moja erasmácka parťáčka pobehuje hore dole a aranžuje náš nákup v interiéri. Kde berie energiu netuším, ale keď to zistím, dám vám vedieť. Ak si to nedám patentovať. Potom si to budete môcť kúpiť.
Radka