21. Coronavirus level 2
21. Coronavirus level 2
Písal sa rok 2020, konkrétne marec, dvanásteho.
V malebnom španielskom mestečku nazvanom Murcia sa práve nachádzala Radka, ktorá bola na svojom dlhoročne vytúženom Erasme.
Deň pred tým, ako sa to stalo prebiehalo rokovanie o budúcnosti akademickej výučby na jej dočasnej univerzite na ktorej sa rozhodlo, že prednášky a cviká budú napriek alarmujúcej skutočnosti o rýchle sa rozširujúcej nákaze v Madride pokračovať ďalej.
Vypredané regály s mäsom pár dní po sebe v Mercadone v nej vyvolalo miernu vlnu zvedavosti, no stále to pre ňu ešte nebol dôvod na paniku. Veď tovar doložia zasa ráno.
No potom sa všetko zmenilo. Zo sekundy na sekundu.
Akurát skončilo cviko z výživy, na ktorom sa veľmi nesústredila na to, ako vytvoriť ideálnu kŕmnu dávku pre dojnicu, pretože celý čas jej behalo po rozume čo sa deje v jej milovanom rodnom Slovensku. A že Španielsko je treťou krajinou s najrozšírenejším výskytom vírusu. A že každým dňom to rastie a bola situácia sa veľmi začína podobať tej, ktorá uzavrela hranice Talianska.
Medzitým sa aj na Slovensku sa rozhodli prijať tvrdšie opatrenia a zatvoriť letiská a hranice.
Kým Radka trávila hodinu a trištvrte v počítačovej miestnosti so svojimi spolužiakmi, španielska vláda sa rozhodla, že je čas aby sa tiež začala efektívnejšie brániť a zatvoriť školy od následujúceho týždňa na neurčito.
Radka si v tom momente uvedomila, že keď sa nerozhodne hneď vtedy, tak sa jej veľmi ľahko môže stať, že ostane uväznená v Španielsku na neurčito. Bez školy. Bez rodiny. Bez možnosti vrátiť sa na ,,neurčito“.
Po miernej vlne paniky a hádaním sa s jej mobilným telefónom (prípadným nadávkam a šťuchancom nebudeme venovať pozornosť) sa konečne dopátrala k trom možnostiam ako by sa mohla dostať domov.
Hneď v ten deň, o pár hodín. Budúci deň, ráno o pol ôsmej alebo až v pondelok. Tieto možnosti prebrala so svojimi spolužiakmi, s ktorými išla v aute, nakoľko jej ponúkla jej veľmi milá spolužiačka, že ju hodí autom blízko k oblasti kde bývala, aby sa vyhla masám študentov v špinavej električke.
Do toho prišli informácie, že ďalší deň od 6,00 sa na Slovensku zatvárajú hranice a všetci obyvatelia, čo prídu na územie Slovenska budú povinne v štrnásťdennej karanténe.
Samozrejme, napadlo ju, že jej príchod a domáca karanténa veľmi pravdepodobne ovplyvní aj jej rodičov, tak sa rozhodla s nimi skontaktovať a prebrať svoje možnosti.
Po tom, ako jej rodičia povedali, že súhlasia s tým, že by sa mala čo najskôr vrátiť domov, Radka sa opäť raz ocitla vo svojom živle – hektickom cestovaní a bojom o čas.
Kúpa letenky, behanie po okolí, aby si vytlačila letenku (čo nebolo také jednoduché, nakoľko španieli mali akurát siestu), a hodinka na zbalenie si vecí. Tých najdôležitejších. No čo sú najdôležitejšie veci, keď stojíte v izbe plnej svojich vecí a máte zaplatenú iba príručnú batožinu?
V autobuse cestou na letisko sa trošku uvedomila a začala premýšľať. Napríklad o tom, že síce si zbalila tablet na kreslenie, no kábel, ktorým by ho pripojila k počítaču, či pero, ktorým by na neho kreslila nechala na byte.
Na letisku si dopriala šalát s avokádom a lososom (konečne obed/večeru), ktorý ju stál jej celotýždenný raňajkový rozpočet a vydala sa na cestu do Budapešti.
V lietadle bolo málo ľudí a s troškou šťastia sa jej podarilo si uchmatnúť miesto pri okienku, čo ju nadchlo, pretože sa mohla celý čas kochať výhľadom z neho. Teda, iba pri vzlietaní a pristávaní, keďže letela o deviatej večer a to už bola tma.
Niekde po tom, ako na ňu vystrelila polovička fľaštičky dezinfekčného gélu na ruky v lietadle (viete, ako sa plastové nádoby deformujú tlakom) a vydezinfikovala okrem rúk aj celý rukáv a vedľajšie sedadlo (ešte že si pán odsadol), po tom, ako zjedla Fidorku a vybrala sa na vecko si uvedomila, že keď ju púšťala pani, aby vedela vojsť do uličky jej povedala : ,,Nech sa páči“ a ona odpovedala ,,ďakujem“.
Áno, hádate správne. Stretli sme sa opäť dve slovenky. Spríjemnili sme si poslednú hodinku letu rozhovorom o aktuálnej situácii, mojom štúdiu a o zvieratkách a zrazu som už bola v Budapešti.
Boli sme vyzvaní Wizzairom, aby sme spolupracovali v prípade kontrol, no žiadna kontrola sa nekonala. Ani len meranie teploty. Je pravda, že epicentrum nákazy sa v Španielsku nachádza v Madride (rozumej stred a sever Španielska) a my sme šli z nie kritickej oblasti (juhovýchod), no aj tak som si myslela že nejaké opatrenia nás budú čakať.
Miesto personálu v oblekoch na mňa však čakalo niečo lepšie – rodičia vo vyhriatom aute so zásobou snehuliek. Napriek tomu, že som bola doma pred dvoma týždňami, padlo to dobre mojej dušičke ich vidieť po tých pár dňoch keď to už naozaj začínalo vyzerať, že možno ostanem odrezaná od všetkých na ktovie ako dlho.
Keďže som mala prílet o polnoci, prešli sme cez hranice ešte bez kontroly, no všetci sme sa dali preventívne do spoločnej karantény.
A vyzerá to tak, že som spravila dobre, pretože Španielsko sa začína mobilizovať , pomaly sa rušia lety zo a do Španielska, čiže keby som nebodaj čakala do pondelka, už by som možno ani nedošla.
Čo sa týka školy, netuším ako bude vyzerať moje štúdium, a nevedia to ani na našej univerzite, no verím, že sa to čoskoro dozvieme a snáď sa dostanem budúci rok zázrakom do štvrtého ročníka.
Je to dosť nepríjemné, že všetko sa deje práve v tento rok, no predsa len je momentálne dôležitejšie byť doma, s rodinou a v relatívnom bezpečí.
Dávajte na seba, prosím, pozor.
Vaša Radka